Autorka Janne Teller o svojom románe NIČ

(preklad z rozhovoru z roku 2019 zverejneného na YouTube, ktorý autorka poskytla v súvislosti
s adaptáciou románu Nič v Budapešti)

Nič nie je realistický príbeh – už samotný jazyk textu z neho robí trochu (metafyzickú) rozprávku. Neponúka riešenia otázok, ktoré si kladú mladí, pretože ani dospelí tieto odpovede nepoznajú. Považujem však za nesmierne dôležité klásť si otázky a otvárať témy,
pretože položením otázok sa vždy priblížime o kúsok viac k odpovediam v samých sebe. Moja skúsenosť s touto knihou je, že som sa stala v živote šťastnejšou – pretože aj keď kniha nedáva odpovede v podstate na nič – tak v závere predsa len nájdu deti niečo, čo má zmysel a zistia to cez stretnutie so smrťou – uvedomia si, že radšej život ako smrť, radšej živý ako mŕtvy – a že teda život ako taký má zmysel.

Všetko zlé, čo Pierre-Anton hovorí je pravda, ale to, že sa stiahol zo života a pozerá naň z hora zo stromu znamená, že vidí veci z väčšej perspektívy, ale my reálne nežijeme vo veľkej perspektíve – žijeme v našom malom kruhu tu a teraz a v našej malej perspektíve má všetko zmysel – má zmysel tu sedieť a rozprávať sa, ochutnať čaj, ovoňať citrón, prejsť sa po lese…

Po tom, čo som napísala túto knihu, tak sa mi stalo, že som sa s Pierrom Anthonom vo svojej hlave spriatelila – pretože každý má v hlave svojho Pierra Anthona – niekedy ho nepočujeme, pretože sme veľmi zaneprázdnení a odstrčíme ho, ale naopak niekedy hovorí veľmi nahlas a spochybňuje to o čom si myslíme, že má zmysel. Kedysi som sa bála, keď som nevedela na tieto otázky „o zmysle života“ odpovedať a zrazu si myslím, že je to OK – pripomína mi, že si musím vážiť každú sekundu – že síce neviem prečo som tu, či existuje boh alebo nie, môžem v to len veriť, ale som tu, viem, že mám dar života a že život je možno o to fantastickejší a úžasnejší, keď neviem, kto nám tento dar dal… Keď píšem prežívam všetky postavy, ale tu som mala pocit, že najdôležitejší je príbeh a to ako na nás ten príbeh zapôsobí. Keby sa postáv niekto spýtal, či to bola ich chyba – chyba niekoho konkrétneho z nich, tak by odpovedali, že nie. Bola to kolektívna vina a chcú tomu veriť , že na vine sú všetci – každý z nich to mohol v určitom bode zastaviť a povedať nie, nejdeme touto cestou alebo nejdem so zvyškom skupiny. Myslím, že by to zmenilo dynamiku aj keby len jedna osoba vystúpila. Vždy ma veľmi zaujímalo písať o veciach, ktoré sa pokazia, pretože nám to umožní vidieť tiež mechanizmy ako k tomu prichádza. Z detí sa tu postupne stávajú fanatici, je to veľmi postupný proces, ktorý začína veľmi pozitívne – že sa vydávajú hľadať zmysel života, necítia, že svet dospelých by im k tomu dával nejaké odpovede – svet je len o konkurencii a o zarábaní peňazí – a im toto zmysel nedáva, čiže je pozitívne, že ho idú hľadať. Ale v momente, keď sa tento projekt stáva dôležitejším ako rešpektovanie pocitov nás samých a pocitov toho druhého, začne to smerovať k extrémizmu a prídu k bodu, kde je pre nich už veľmi ťažké otočiť sa a ukončiť to, pretože mnohí obetovali preto už tak veľa, že neznesú, aby sa to spochybňovalo. Tento projekt sa stáva dôležitejším ako ktokoľvek z nich. Píšem často o dosť ťažkých témach, ako vojna, zabíjanie, fanatizmus a z mojich esejí je jasný aktivizmus a aj to, že potrebujem vo veciach vidieť nádej, inak by to pre mňa nemalo zmysel. Nemyslím si, že píšem knihy bez nádeje, aj keď majú nešťastný koniec – ako v prípade NIČ – nie je tam veľa svetla, ale kúsoček je… a myslím, že to čitateľ cíti, aj keď možno priamo po prečítaní knihy to nevie popísať. Vo svojich knihách sa snažím nachádzať lepšie cesty cez problémy, ktorým čelíme v reálnom živote.